NIČ NIE JE SKRYTÉ, ČO BY SA NEODHALILO

            Keď istý úspešný novinár a publicista odchádzal do zaslúženého dôchodku, jeho rodina premýšľala, čo by mu mohla v tento významný deň darovať. Po dlhom premýšľaní sa rozhodli, že mu darujú knihu, v ktorej budú v románovej forme zaznamenané dejiny ich rodiny. Boli si vedomí, že pre neho to bude naozaj vhodný dar, keďže o dejiny svojej rodiny sa stále veľmi zaujímal a vždy ho potešilo, keď sa o niekom zo svojich predkov dozvedel čosi nové.
            Rodina si na túto úlohu najala známeho spisovateľa, ktorý v rámci zbierania potrebných informácií sa rozprával s mnohými členmi rodiny, čítal staré denníky ich predkov, korešpondenciu, pozeral albumy. Až jedného dňa sa rodina zišla a podelila sa so spisovateľom o jednu obavu. Tou obavou bol strýko Michal. Rodina si bola vedomá, že ho zatajiť nemôžu – veď bol jedným z nich, na druhej strane si všetci boli vedomí, že ak strýko Michal bude v „románe“ spomenutý, môže to byť pre všetkých poriadna hanba.
            Strýko Michal bol totiž čiernou ovcou rodiny. Bol to kriminálnik, ktorý pre úkladnú vraždu bol odsúdený na trest smrti. Zomrel popravený na elektrickom kresle. Rodina poprosila spisovateľa, aby to nejakým spôsobom zakamufloval.
            Spisovateľ ich však presvedčil, aby životnú cestu strýka Michala neukrývali. V mnohých rodinách sa niečo podobné – i keď možno v inej forme – vyskytuje. Život nikdy nie je biely alebo čierny. A poprosil ich, aby sa pokúsili nájsť aj svetlé stránky zo života strýka Michala. Určite nebol iba zlým človekom.

            Mnohí z nás sa snažíme správať ako spomenutá rodina. Veci, ktoré nám na nás a na našich blízkych prekážajú, sa snažíme ukryť. To isté robíme so svojimi myšlienkami a skutkami. Máme ich „pod zámkom“ a je pre nás neprípustné, aby nám niekto do nich nahliadal.
            Ukrývanie je niečo, čo je vlastné už malým deťom. Dieťa má potrebu mať nejakú skrýšu, kam si uloží svoje poklady. Vychádza to z prebudenia pocitu v ňom, aby malo niečo, čo mám iba ja sám, o čom nikto nevie a teda mi nikto nemôže vziať. Ale zároveň v dieťati rastie aj potreba v istom okamihu niekoho, komu dôveruje, uviesť do svojho tajomstva a svoje „poklady“ mu ukázať.
            V skutočnosti by aj nám niekedy pomohlo, keby naše „skryté“ veci uzreli svetlo sveta. Aj z Písma poznáme, že Peter zaprel Ježiša, a predsa sa tým neskompromitoval, naopak, stal sa svedkom Božieho odpustenia. Aj svätý Augustín svoje hriechy popísal vo svojich Vyznaniach. Ukrývané tajomstvo sa stalo viditeľným a nikoho to neuráža. Odpustený hriech a napravený život sú v kresťanskom ponímaní niečím veľkým a krásnym.

            (Tomáš Špidlík, Vatikánské promluvy, rok A)